Absolvovali sme kvalitatívne aj časovo podobný let ako do Dubaja. Od výletu do Azerbajdžanu som očakával milé prekvapenie, no po piatich hodinách ako sa vzdialenosť medzi lietadlom a pevninou zmenšovala, ja som zreteľne videl tú vyprahnutú pustinu. Prišli pochybnosti a ozvala sa zodpovednosť voči môjmu spolucestovateľovi: Nemal som ísť radšej sám?

Šport je v Baku doma

Autobusom za necelé éčko sme sa zviezli do centra, kde sme boli ubytovaní. Neskôr sme sa dozvedeli od dvoch Blavákov, že sa to dalo urobiť aj za 50 €. Taxíkom …

Už cestou busom sme míňali skvosty ako Koroglu piramida, ktorá vzdialene pripomíňa Parížsky Louver. Ak si nájdete čas, vezmite metro na rovnomennú zastávku Koroglu a overte si do akej miery je moje tvrdenie pravdivé. Okrem iného, neďaleko je Olympijský štadión kde sa v roku 2015 konali prvé Európske hry a v roku 2019 to bolo finále Ligy majstrov. Mesto je taktiež pravidelným dejiskom pretekov F1.

Stavby ako z budúcnosti vs İçəri Şəhər

Mesto sa nachádza na pobreží Kaspického mora, ktoré je zdrojom nie len rýb ale aj čierneho zlata vďaka ktorému je Baku (Baki) prešpikované ultramodernými stavbami. Niektoré akoby pochádzali z budúcnosti.

V roku 2012 bolo otvorené kultúrne centrum Heydar Aliyev svetoznámej britskej architektky Zahy Hadid. Centrum predstavuje hmotu vychádzajúcu z útrob zeme a roztekajúcu sa na povrchu. Ja, laik som v ňom videl futuristický klobúk.

Dominantou mesta sú Flame towers, čiže Horiace veže. Ide o trio mrakodrapov v tvare plameňa. Zhmotňuje legendu v ktorej sa hovorí, že plameň bol vynájdený v Azerbajžane. Vo večerných hodinách sú plochou pre svetelnú šou.

Premeniť oceľ, betón, sklo do tvarov nežného kvetu o počte lupeňov osem, tomu vravím „good job“.  Azerbajdžan urobil všetko preto aby sa World EXPO 2025 konalo práve tam. Ani takýto silný skutok nestačil a Baku skončilo až na treťom mieste za Osakou a Jekaterinburgom.

Carpet museum hostí vo svojich útrobách Múzeum kobercov. Jedno z dvoch, ktoré som navštívil. Výraz koberec som použil v predchádzajúcich vetách dvakrát. V angličtine aj slovenčine. Architekti múzea ho použili za svoj vzor. Budova má tvar zrolovaného koberca. Už ho len kúpiť, precliť a skrášliť si ním byt.

S mladšou generáciou prehodíte slovko aj v angličtine, prím však hrá ruština, no nájdete tam aj kúsok Talianska. To v podobe projektu Little Venice (Malé Benátky).

İçəri Şəhər bolo bez pochýb moderné v dobe svojho zrodu (7-12 storočie). V doslovnom preklade to znamená Centrum mesta ale označuje sa aj ako Staré mesto. Práve tam som navštívil druhé múzeum – Múzeum miniatúrnych kníh. Našiel som aj kúsky z Československa, titul Beatles aj edíciu piatych dielov čo by sa mi zmestila na ukazovák.

Bahenné sopky (Mud volcanoes) a Gobustan

Až vtipné mi bolo, že prvý raz som sedel v hybride v krajine, ktorú v našich predstavách pasujeme životnou úrovňou ďaleko za nás. Ešte vtipnejšie bolo keď sa nás šofér spýtal:

„Prečo si nepozriete bahenné sopky na Jutube?“

Na naše šťastie jeho úlohou bolo transportovať nás do bodu kde nás čakal ďalší šofér. Cítil som sa ako živý balík vo filme Kuriér. Nastúpili sme do vozidla familiárne označovaného ako Lada ŽIguli. Šofér (kuriér) mal nasadený široký úsmev, obutú mal iba svoju kožu a vyzbrojený bol dobrou náladou. Poľnou cestou sme míňali ropu presakujúcu na povrch a predbiehali sa s ďaľším Žiguli. Scéna ako z filmu. Dorazili sme k sopkám, ktoré boli vlastne len také sopečky. Vlastne by to mohli nazvať: Skanzem minisopiek. Pod tlakom plynu presakujúceho na povrch, bublajúce bahno imitovalo erupciu lávy.

Gobustan

Po super jazde autom, ktoré u nás nájdete už iba na vrakovisku sme sa vrátili k nášmu hybridu aby sme sa vydali po stopách histórie. Národný park Gobustan je akýmsi skladiskom pravekých skalných rytín znázorňujúcich zvieratá, ľudí pri love či tanci.

Kaspické more

V čase mojej návštevy úžasného Baku bol list kalendára prevrátený na mesiaci máj. Denné teploty atakovali tridsiatku. O vode sa to už povedať nedalo. To by bolo aby som sa neokúpal v najväčšom jazere na svete. Áno, Kaspické more je vlastne jazero o rozlohe 370 000 km2. Tá sa však neustále zmenšuje a v súčasnosti je o štvrtinu menšia ako kedysi. Voda bola tak studená, že odvážlivci, ktorí sa snažili napodobniť mňa a môjho brata, vošli iba po členky a vzdali to. Takže jazero o veľkosti Nemecka sme mali celé pre seba J V letných mesiacoch musia byť pláže okupované rekreantami o čom svedčilo množstvo pripravených lehátok aj reštaurácií.

A v rope ste sa už kúpali?

Ak prírodné bohatstvo danej krajiny je bohaté na ropu, hovorí sa, že obyvatelia sa kúpu v rope. Je to však iba metafora, ktorá v Azerbajdžane naberá reálne kontúry. V kúpeľných rezortoch v mestečku Naftalan sa môžete do sýta vykúpať v surovej rope. Takýto kúpeľ pôsobí blahodárne na kožu, kĺby aj kosti. Niektorí vedci však tieto benefity zatracujú pre vedľajšie efekty. Osobne som bol ochotný podstúpiť to riziko, no keďže mestečko je viac ako 320 km vzdialené od Baku, cesta vlakom by zabrala 4,5 hodiny iba tam. A to som si pre krátkosť pobytu nemohol dovoliť. Kúsok západnejšie od Naftalanu je mesto s kurióznym názvom Ganja (Gandža) – ako jeden z výrazov pre marihuanu.

Náhorný Karabach

Keď už máme to geografické okienko a prešli sme z Naftalanu do Ganje, môžeme si to namieriť zopár kilometrov južne a sme v autonómnej oblasti Náhorný Karabach. Je to republika, ktorá vlastne získala od Azerbajdžanu samostatnosť, no nárokuje si ju aj Arménsko a preto v oblasti pôsobia jednotky OSN. Nedávno konflikt vyeskaloval do ozbrojených stretov.

Jeden z bratov sa ma pred tripom spýtal: Nebojíš sa konfliktu?

Na čo myslíme, to si pritiahneme. Pred cestou sa teším a idem v ústrety dobrému.

Šejker

Azerbajdžan je ako šejker. Miešajú sa tu jazyky, pokrmy, kultúra, moderné so starým. Oficiálnym jazykom je azerbajdžančina, ktorá mi znela ako dialekt turečtiny.

Downtown Baku pôsobí okázalo vďaka mrakodrapom kde sídla hotel, finančné domy či ťažobné spoločnosti. Centrum je stále pôvabné a historická štvrť  İçəri Şəhər je jeho vhodným módnym doplnkom.

Široká promenáda je nonstop udržiavaná v čistote pracovnými čatami, ktoré sú dôkazov ďalšieho mixu. Čata v počte 6 – 10 ľudí ako prežitok komunizmu (prezamestnanosť) ide ruka v ruke s kapitalizmom, ktorému prichádzajú na chuť hlavne mladšie ročníky. V harmónii tu existujú moderné projekty so starým mestom, luxus so slabšou vrstvou, ktorá je silnejšia každým kilometrom cestou von z centra.

Takí ohúrení sme boli centrom, že sme sa zámerne zviezli metrom na najvzdialenejšiu stanicu ako to bolo možné. Dvaja turisti medzi lokálnymi. Atrakciou sme boli my. Okolie sa už neligotalo od čistiacich prostriedkov a chodníky už dlho nevideli metlu. Vôbec mi to neprekážalo. Bolo to tak autentické, že som nenamietal ani keď jedno z pobehujúcich detí žobralo odo mňa vodu. Starenka so šatkou na hlave, sediaca na šamlíku, pred sebou drevený stolček s cigaretovým tovarom. Žiadna ekasa, žiaden paragón. Ceny v centre neboli na naše pomery vysoké ale vedeli sme, že tu budeme platiť haliere. Kebab vyšiel na 50 centov. Máš či nemáš diétu, neodoláš J

Po krásnom dni, hurá späť do metra. Systém metra v Baku môžeme perzonifikovať a povedať o ňom, že spieva ódy. Okrem toho, že je lacné, čisté a bezpečné, stanice krásou konkurujú tomu Moskovskému.

Pri popise Baku netreba šetriť kladnými superlatívmi. Samostatnou staťou sú ženy. Nechcem sa dotknúť Sloveniek, ktoré valcujú svet krásou ale musím vyzdvihnúť jedinečnosť  Kaukazských žien. Nejde iba o fyzickú krásu. Ich oči, nech sú akejkoľvek farby, svietia vo dne i v noci. Napriek tomu ako sú hlboko posadené ponad vysunuté lícne kosti, vtiahnu vás do duše.

Mne sa z jednej takej duše menom Ajtaje podarilo utiecť až po nejakom čase.

Zdroj: azerbaijan.travel